Ako neprenášať detské traumy na svoje deti?

Ak sa zaujímate o seba­poznanie, určite ste už počuli, že z rodičov či predkov nezdedíme len telesné dispozície alebo určité ochorenia, ale aj emocionálne vlastnosti a zážitky. Znamená to, že aj my — hoci by to niekedy bolo prekvapujúce — môžeme odovzdať našim deťom naše vlastné prežité traumy, negatívne pocity či bolesti, podobne ako sme ich my zdedili od predkov.

Aj keď sa fenomén tzv. transgeneračnej traumy objavil relatívne nedávno vo výskume, odborníci‑psychoterapeuti sa ním zaoberali už skôr. V prvej časti článku sa pozrieme na tieto traumy a v druhej preskúmame, či je možné ochrániť naše deti pred odtlačkom vlastných zážitkov. Dôležité je vedieť, že reakcia organizmu na traumu je prirodzenou obrannou odpoveďou na prežitie.

Trauma vychádza z našich najhlbších bolestí. Neviditeľne formuje náš život, naše emócie, náš pohľad na svet. Už samotné udalosti nezmažeme — no môžeme pracovať s ich dopadmi na naše správanie, mozog či imunitný systém.

Transgeneračná trauma sa dedí generáciami

Transgeneračná trauma predstavuje psychickú záťaž, ktorá sa často nevedome dedí naprieč viacerými generáciami. Zranenia rodičov alebo starých rodičov môžu ovplyvniť ich výchovné postupy či vzťah k vlastným deťom. Sú zakódované v rodinnej dynamike a pri vhodnej situácii sa môžu prejaviť. Preto je naším prianím prerušiť tieto reťazce, aby naše deti mohli žiť emocionálne zdravšie životy.

Ako sa obvykle vyrovnávame s vlastnými traumami?

Často ich ignorujeme, zatvárame sa. Popieranie je prirodzenou, hoci relatívne nezrelou prvou reakciou, ktorou si psychika chráni svoj integritu. Ako pri smútku, aj tu nám dáva čas na konfrontáciu. Traumy v sebe pochováme, lebo sa s nimi sami nevieme vysporiadať. Ak o nich nemyslíme, môžeme cítiť, že sme sa s nimi už vyrovnali — no ich tieň nás môže stále sprevádzať, keď nám udalosti pripomenú bolesť.

V minulosti, keď boli rodiny viac prepojené, bolo jednoduchšie o takýchto zážitkoch hovoriť a nájsť „spolu­trpiteľa”. Dnes žijú malé jednotky často izolovane, komunikácia chýba a s pocitmi ostávame sami. To zvyšuje uzavretosť a sťaží hľadanie terapie či podpory od odborníka.

Štandardne žiadame pomoc len málokedy

Traumu je jednoduchšie ignorovať než ju spracovať, lebo spracovanie znamená vydať sa cestou bolesti a strachu. Ak tak neurobíme, neseme jej záťaž ďalej. Neodstráni ju to, ale priniesť to môže pochopenie a preusporiadanie vnútri našej duše. Pomoc odborníka je cestou k oslobodeniu, hoci náročnou, môže byť zároveň katartickou.

Čo môže spôsobiť traumu?

V našej spoločnosti zaznamenávame spojitosť medzi úzkosťou, závislosťami a chronickými ochoreniami. Môžeme čeliť životným situáciám s obrovskou stratou, strachom zo smrti, bezmocnosťou či tragédiou. Môže ísť o stratu rodiča či súrodenca, detské zneužitie, násilie, holokaust, haváriu, finančný kolaps. Trauma môže byť jednorazová udalosť, no aj dlhodobý súhrn skúseností. Detské zanedbanie — telesné či emočné — tiež predstavuje vážnu traumu. Niektoré skupiny už od začiatku nesú väčšiu zraniteľnosť: rasizmus, chudoba, vykorisťovanie.

Medzi hlavné psychické prvky traumy patrí:

• situácia, ktorá je odlišná od bežného života a prekračuje naše zvládacie možnosti, spája sa s hlbokým utrpením
• zrútenie dôvery vo svet
• pocit ohrozenia a bezmocnosti
• strata kontroly nad situáciou
• rozpád jednoty ja, vzťahov a sveta

To, čo u koho vyvolá traumu, je úplne individuálne — každý reaguje inak podľa psychického stavu, stratégií zvládania, samostatnosti, citlivosti a predchádzajúcich skúseností.

Ako rozpoznáme, že nesiemy traumu?

Transgeneračná trauma nemá konkrétnu diagnózu — prejavovať sa môže cez rôzne symptómy a syndrómy. Jej rozpoznanie sťažuje aj to, že mnohé symptómy môže zakrývať dnešné „choroby“ či naučené vzory.

Medzi prejavy môžu patriť:

• šok
• úzkosť, strach, búšenie srdca
• smútok, beznádej
• podráždenosť, výkyvy nálad, hnev
• sociálna izolácia
• problémy s koncentráciou, zmätok
• pocit viny, hanby, sebavyčítania
• opakované bolestivé spomienky
• nočné mory, nespavosť
• neschopnosť vybaviť si detaily traumy

Niektoré symptómy — tlak v hrudi, strach z straty kontroly, náhle výbuchy, túžba neotvoriť sa — môžu naznačovať prežitú traumu. Vyvolávajúcu udalosť môže spúšťať individuálny či kolektívny faktor. Ak nesieme bolesť predkov, hovoríme o multigeneračnej traume. Identifikujú sa aj znaky ako:

• nadmerná ostražitosť
• nedôvera
• izolácia, uzavretosť
• silná úzkosť
• depresia
• panické ataky
• nespavosť
• neopodstatnený strach zo zranenia či smrti

Trauma ovplyvňuje aj mozog a imunitný systém — následne môže viesť k depresii, úzkosti či demencii. Výsledkom môžu byť genetické zmeny, ktoré sa ďalej dedia. V rodoch opakovane dochádza k opakova­ne­niu rodinnej traumy, keď sa traumatická skúsenosť — napríklad zneužitie — opakuje generácie. Pri mi­ged generačných traumách sa môže rozvinúť aj PTSD.

Ako je možné traumu spracovať?

Spracovanie znamená priviesť ju k zmiereniu. Z našich zranení môžeme vyťažiť silu. Dôležité je vedieť, že trauma nie je samotná udalosť, ale proces, ktorý sa v nás rozbehne.

Čo spúšťa našu cestu uzdravenia?
Musíme si vybrať odborníka — psychológa či terapeuta, ktorý nám ponúkne bezpečný priestor na vnútornú prácu. V prípade vážnejších problémov je možné obrátiť sa na psychiatra, ktorý môže odporučiť liečbu. Liečba transgeneračnej traumy je komplexná. Môžete sa zapojiť do: EMDR terapie, sématerapie, kognitívno‑behaviorálnej terapie či rodinnej terapie.

Naučme sa regulovať náš nervový systém — pomocou meditácie, relaxácie, rytmických cvičení, tanca, spevu, hudby či výtvarných aktivít! Tak sa znova napojíme na naše emócie, ku ktorým sme sa pre traumu často odcudzili. Komunita nám pritom môže výrazne pomôcť – uvidíme, že aj iní prežili podobné utrpenie.

Na hlbšej úrovni porozumejme trauma­tám našich národov a predkov – udalostiam, ktoré ovplyvnili našich prastarých. Skúmajme rodinné traumy a odhalíme dedičné vzorce.
Veľa môžeme spraviť pre našich potomkov tým, že ich naučíme zvládať napätie, dosahovať harmóniu, zvládať stres, upokojovať sa a rozvíjať sebauvedomenie. Ukážme im, ako prekonať ťažkosti a ako prijať to, čo nezmeníme.

Zdroje:
Mihaľ, J. (n.d.). Zdedené rany: Prečo nesieme traumy našich predkov. Startitup.

Kovářová, K. (n.d.). Generačné traumy: ako vás môžu ovplyvniť udalosti, ktoré ste nezažili? Aktin.